lol a mam blog :)

Presne tak stačí sa len odhodlať...to som si povedala asi pred týždňom(presnejšie pred 5 dňami)...MUSÍM schudnúť...aspon 6 kíl a keby to nahodou bolo viacej nenahnevala by som sa.:) A tak som sa v prvý deň mojho ,,odhodlania´´ vybrala behat na najbližšie ihrisko...išla som vo večerných hodinách, aby nikto nemohol vidieť moju červenú, utrápenú tvár...k ihrisku vedie zopár uličiek, podotýkam osvetlených, ale mna to neodradilo a tak som sa už rovno od domu rozbehla,že predsa si to tam zabehnem ako rozcvičku...veď je to len niekoľko desiatok metrov..ako som tak bežala a dúfala, že na ihrisku nebude veľa ľudí som sa ocitla rovno pred ním...s dobrým pocitom, že som tam dokázala zabehnúť bez zastávky. No na moje prekvapenie už na kruhovej dráhe(dlhšej ako 300 m) behalo najmenej 7 ľudí..bola som šťastná, že v mojom okolí je ešte dosť ľudí čo sa snaží robiť niečo pre svoje zdravie a odhodlali sa tak ako ja v ten večer... plná elánu som sa priblížila na dráhu a zaradila sa za postaršieho pána, ktorého pomalé tempo sa mi páčilo.... ...a tak som bežala, po prvom kolečku sa mi ten pán začal vzďaľovať a vtedy som si pomyslela, že je to somnou už fakt zlé...po druhom kolečku som musela zastaviť..dala som si sľub, že chôdzou prejdem len 60 metrov a potom beham ďalej..aj sa mi to podarilo a tak som sa znovu rozbehla, zdalo sa mi, že behám už celú večnosť, ale keď som sa pozrela na hodinky ubehlo iba okolo 10 minút..a tak som bežala a chodila a bežala a chodila...ku koncu som už len väčšinou chodila a podarilo sa mi spraviť neuveriteľných 7 kolečiek..mimochodom to, že ten starší pán ma predbehol asi o 3 kolečká to za zmienku nestojí... ...potom, keď som si myslela, že behanie na dráhe by už aj stačilo pobrala som sa domov...i keď som chcela tak ako na ihrisko tak aj z ihriska si to domov zabehúť proste to nešlo..potácala som sa po nekonečne dlhých uličkách v žiare svetiel a oproti mne sa vtedy blížila skupina mladých teenegerov...vedela som, že vyzeram ako tá najčervenšia rajčina a tak som sa prekonala a začala som behať, nech aspoň pôsobím ako človek-športovo založený...hneď ako zašli za roh som sa samozrejme zastavila..vďakabohu som už v diaľke videla svoj domov...ani neviem ako prišla som k brane..dnu viedlo zopár schodov a ja som sa konečne vyvalila do svojho gauča a plná radosti a šťastia som si v ňom poležala zopár minút...po dlhom oddychu som sa zodvihla zamierila si to rovno do kuchyne a dala som si poriadnu porciu palaciniek... A takto nejak to prebiehalo aj ostaté štyri dni..:)) Hlavne je odhodlať sa a pocit ktorý potom človek má, že spravil pre seba niečo dobré a prekonal sa je na nezaplatenie...